news

Lavína

By on January 30, 2014
fotka 2(5)

Iba ten nič nepokazí, kto nič nerobí. Alebo preložené do freeride jazyka, iba tomu kto nejazdí sa nepodarí niečo odtrhnúť. Zažil som si to na vlastnej koži prvý krát a možno je niečo z čoho sa môžu poučiť aj iní. A za pozornosť stojí aj to, že nešlo o svah ktorý by udrel do očí ako nebezpečný – vlastne to bola časť veľmi často jazdeného svahu.

Počasie v Tirolsku počas štvrtého januárového víkendu konečne prinieslo sneženie a prúdenie zo severozápadu namiesto doterajšieho južného. Meteostanica Lattejoch (2620 m) v stredisku Kappl hlásila v nedeľu 26.1 severný až severozápadný vietor, ktorý dosahoval stálu rýchlosť 10 m/s v nárazoch až do 23m/s. V priebehu 12 hodín po najsilnejších nárazoch napadlo 30 cm a miestami až 40 cm nového snehu.

V utorok ráno sadáme s Terezkou a Fionou do auta a vyrážame smerom do Kapplu v doline Paznaun. Zatiaľčo v Innsbrucku viseli husté oblaky, smerom na Landeck sa situácia zlepšovala a z dolín Oberinntal a Paznaun vykukovalo slniečko. Po výjazde gondolou a sedačkami do výšky bezmála 2700 metrov sa nás zmocnilo nadšenie  – svieti slniečko južný svah ktorý sme obzerali zo sedačky ešte nikto nejazdil. Nebol strmý – určite nie viac ako 30 stupňov a ani nie nejaký dlhý – po približne kilometri sa končil na traverze ktorý nás priviedol naspäť k lanovke. V podstate v tej najbezpečnejšej lajne sme išli prví a sneh bol skutočne champagne powder.

kappl4

Svah sme veru pojazdili viackrát nie len my ale pridávali sa aj ďalší lyžiari zo zjazdoviek. Približne 150 metrov nižšie od nášho nástupu sa dalo tiež nastúpiť – nebola to celkom mulda, skôr taká planina medzi dvomi muldami. Trčiaca tráva v stopách od dvoch predošlých lyžiarov dávala tušiť menej snehu a preto som za rozhodol prejsť cez nevýrazné rebro do susednej muldy. Vybral som si miesto ktoré mi vzhľadom k tomu čo sme jazdili v ten deň nepripadalo nijak zvláštne: jednoducho opatrne pretraverzujem cez nevýrazné trávnaté rebierko zvažujúce sa do doliny aby  som nechytil šutre a potom sa pustím, ako zvyknem, otvoreným oblúkom približne 70 výškových metrov nadol, kde boli ďalšie stopy.

Keď som bol na polceste k miestu od ktorého som sa hodlal pustiť otvoreným oblúkom dole svah sa zrazu zmenil na jednu veľkú šachovnicu. Žiadne zvuky iba okolo mňa sa zasnežená pláň zmenila na menšie dosky, ktoré sa v tom istom momente družne pohli nadol. Pustiť dorovna dole do úvahy teda riešením situácie nebolo. Najprv som sa dobre skúsil zaprieť do hrán – „ak  toho snehu nie veľa možno sa to okolo mňa len šmykne,“ myslel som si. Bezvýsledne. Niežeby som sa poddal – tam sa nebolo čomu poddávať. V momente si zo mňa lavína spravila jeden element ktorý hnala kotrmelcami nadol.

Už hore, v momente keď som videl ako tá pláň rozpukala som vedel o čo ide. Bude to znieť ako klišé, ale bolo to presne ako vo videách na Youtube. V podstate ma neprekvapilo nič. Nebol čas aby som si uvedomil nejaké prekvapenie. Pravá ruka inštinktívne smerovala k ľavému plecu a suchý zips, ktorý má chrániť spúšť ABS ruksaku nemal šancu odolať. Ešte som počul dve kliknutia – viazanie vyplo a lyže si už razili svoju vlastnú cestu. Keď som následne počas kotúľov počúval ako sa za mnou nafukujú dva veľké balóny už som že som spravil maximum a musím napätím počkať do zastavenia.

Lavína bola skôr menšieho rozsahu: odtrh mal asi 30 metrov na šírku a 40 cm do hrúbky– všetok nový sneh z nedele a pondelku odletel po vrstve nafúkaného snehu z víkendu. Viezol som sa v nej asi 150 metrov. Čelo malo podľa sondáže výšku miestami aj štyri metre, v miestach kde som zastavil ja to bolo okolo 2,5 metra. Dosť na to aby som pod tým zostal aj keď len 30 cm hlboko. V hornej časti odokryla lavína skalné prahy – určite som sa cez ne gúľal – no skrz prilbu a korytnačku sa mi nič nestalo.

V momente keď som započul nafukovanie batohov som definitívne prestal robiť kotrmelce a pohyb bol zrazu stabilnejší. Pobyt v lavíne netrval dlho. Po zastavení som sa vďaka ABS batohu okamžite mohol postaviť a nebolelo ma nič, nemal som ani škrabanec. Oprášil som sa ako keby som iba lepšie spadol a začal sa obzerať okolo seba či nenájdem moje lyže.

Po chvíli za mnou dorazila Terezka a Fionna. Mojich nových tučných freerideových Bushywaynov som sa len tak nechcel vzdať – dole predsa nechcem kráčať ale zísť na lyžiach. Prešli sme navrch lavíniska a postupne sme sondovali. Verte mi, nikdy by som nechcel skúšať takto hľadač kamaráta bez piepsu. Začali sme približne 15 metrov nad miestom kde som zostal stáť a postupne sme pokračovali smerom nadol.

fotka 2(5)

V prvom rade sme mali starosti či vôbec budeme schopní identifikovať sondou hľadaný objekt – lyžu.  Zistili sme že zem je lepkavá, skala zvoní a určite treba priebežne sledovať ako hlboko nám sonda vojde. Lebo ak nám vchádza do 170 cm a 10 cm ďalej nám niečo zvoní v 165 cm, tak to určite bude skala na zemi a nie lyža. Pár krát sme takto zbytočne kopali a strácali čas kým sme na to prišli. Lyže sa nakoniec našli približne 3 metre nad a pod miestom kde so mnou lavína zastala. Boli v hĺbke 40 cm a trvalo to dve hodiny kým sme ich obe našli. Ak by to bolo kamarát bez pípaku, tak by bol zaručene mŕtvy.

Nebudem spomínať všeobecné reči o nutnosti kamarátskej pomoci: skôr mám pár zaujímavých postrehov, ktoré ma prekvapili. Zatiaľ čo po zastavení lavíny bol sneh sypký a prebáral som sa takmer až po prsia, o pol hodinu neskor sme sa pohybovali v lyžiarkach po nej bez akéhokoľvek zabárania. Takže ak Vás nevyhrabú kamoši rýchlo, záchranári budú kopať určite náročnejšie a dlhšie. Sondáž  a správny prístup kopania treba skutočne trénovať – nie len hľadanie s pípakom. ABS ruksak nielen vyťahuje na povrch ale aj zastavuje nebezpečné gúľanie sa v lavíne. A to najdôležitejšie: vietor je hlavným staviteľom lavín!

Už ráno sme spozorovali,  že severná strana bočnej rázsochy Alblittkopf po ktorej ide lanovka bola vyfúkaná na skaly. My sme sa púšťali do južného kotla kde to bolo celé naviate a prekryté novým snehom. Samovoľné lavíny z okolitých strmých svahov a stien , ktoré sa zvažovali do nášho kotla nás tiež trápili len málo, keďže my sme len sotva dosiahli sklon cez 30 stupňov. Po viacerých jazdách v bezprostrednom okolí som bol už menej ostražitý a nenapadlo ma že by som mohol niekde nájsť hotspot a niečo pustiť. Keď som zrazu videl okolo seba na pláni trčať trávu som v prvom rade myslel na to, že tu budú možno skaly. Avšak bol to vzorový príklad svahu odkiaľ rýchlo preč – miesta s málo snehom keď je v okolí snehu bohato. Ani jeden z týchto faktorov by sám o sebe asi nebol príčinou lavíny na tom svahu – avšak spolu to bola nebezpečná a ťažko rozpoznateľná kombinácia. Pred rokom, keď som kupoval ABS batoh, som len veľmi nejasne som tušil na čo presne mi bude – myslel som že také nebezpečné veci predsa až nelyžujem. Teraz viem, že kedy ABS nezastavilo moju rotáciu, mohol som skončiť hlavou dole a zadusiť sa kým by ma boli našli alebo vykopali. Som si vedomý toho, že sa tomu dalo predísť: výstražných znamení bolo dosť, avšak žiadne z nich nebolo natoľko akútne pre miesta kade sme sa púšťali. Ich postupne a nenápadne dávkovaná kombinácia ma však mohla stáť život.

Text: Tomáš Holienčík

Photo: Tereza Bezrouková

 

2 Comments

  1. michal

    January 31, 2014 at 10:58 am

    tomas, vdaka za skusenost a info, dobry clanok!

  2. svaco

    January 30, 2014 at 9:58 pm

    Hlavne je ze si ok, peace ! a vela powdru

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

CAPTCHA Image

*

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

*